Zdravotníctvu by pomohla zásluhovosť

Tak ako na dôchodky, šetriť si môžeme aj na výdavky u lekára či v nemocnici

(článok bol zverejnený 11.9.2008 na serveri eTrend)

Jedným z kľúčových nedostatkov slovenského zdravotníctva je nízka zásluhovosť, čiže stav, keď prakticky neexistuje závislosť medzi tým, čo do systému zaplatíme a čo z neho dostaneme. Prináša to hneď niekoľko problémov:

• Vzniká motivácia vyhýbať sa plateniu zdravotných odvodov, človek totiž nie je potrestaný adekvátnym znížením nárokov, ak platí nižšie odvody (dôsledkom je nedostatok peňazí vo verejnom zdravotníctve)
• Človek stráca zodpovednosť za vlastné zdravie, keďže sa spolieha, že ho budú liečiť „zadarmo“ (dôsledkom je zhoršený zdravotný stav obyvateľstva)
• Človek stráca motiváciu požadovať tovary a služby adekvátne zaplatenej protihodnote, čím sa oslabuje tlak pacientov na zvyšovanie kvality poskytovanej starostlivosti (dôsledkom je nízka kvalita a efektívnosť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti)
• Človek stráca motiváciu optimalizovať vlastnú spotrebu, keďže všetko dostáva „zadarmo“ (dôsledkom je vyššia než optimálna spotreba v zdravotníctve).

Napriek týmto problémom by plná zásluhovosť v zdravotníctve nebola pre spoločnosť prospešná. Znamenala by totiž, že ľudia s nízkym príjmom, ktorí by si nemohli dovoliť platiť vyššie odvody, by dostávali len minimálnu zdravotnú starostlivosť, ktorá by mohla klesnúť pod spoločensky akceptovateľnú úroveň. Všetky vyspelé štáty preto hľadajú optimum medzi solidárnym a zásluhovým financovaním zdravotníctva.

Zdravotníctvo má veľa spoločného s dôchodkovým systémom. Spôsoby, ako v ňom zaviesť zásluhovosť, sú preto podobné tým, ktorými sme zásluhovosť zaviedli v dôchodkovej reforme. Možnosti sú v zásade tri:

1. Reforma prvého piliera – zásluhovosť v dôchodkovom systéme spočíva v naviazaní výšky dôchodku na výšku mzdy v aktívnom veku. V zdravotníctve by podobné riešenie bolo technicky náročnejšie, keďže podľa výšky mzdy (resp. zaplatených odvodov) by sme museli odstupňovať nároky z verejného zdravotníctva. Museli by sme teda rozdeliť verejný balík zdravotníckych tovarov a služieb na niekoľko menších balíkov od najužšieho po čoraz širší rozsah a každý balík priradiť jednotlivým pásmam príjmu alebo zaplateným odvodom.
2. Zavedenie druhého piliera – v dôchodkovom systéme sme zaviedli sporivé účty. Kto si nasporí viac, bude mať vyššiu penziu a naopak. Rovnaký systém môže fungovať v zdravotníctve, podmienkou jeho zavedenia je však vyčleniť zo zdravotníctva tú časť, ktorá už nebude hradená z prvého piliera. Druhý pilier v zdravotníctve funguje veľmi dobre v Singapure, kde je zdravotníctvo založené na významnej spoluúčasti pacienta. Majú tam poplatky za návštevu lekára, pobyt v nemocnici, doplatky za lieky, platby za nadštandard, dokonca aj pomerne významnú spoluúčasť pacienta pri hradení nákladov na liečbu rôznych diagnóz. Aby predišli tomu, že ľudia nebudú mať peniaze na zaplatenie týchto výdavkov, zriadili povinné súkromné účty, na ktorých si každý odkladá časť svojej mzdy. Na Slovensku by si zavedenie sporivých účtov vyžiadalo, tak ako aj v dôchodkovom systéme, určité transformačné náklady, ktoré by štát musel vynaložiť na platenie spoluúčasti za ľudí, ktorí si z rôznych dôvodov nemohli, alebo nestihli nasporiť dostatočne vysokú sumu.
3. Zavedenie tretieho piliera – v dôchodkovom systéme ide o dobrovoľné doplnkové poistenie. V zdravotníctve má dobrovoľné poistenie väčšina vyspelých štátov, medzi najrozvinutejšie patrí vo Francúzsku, kde naň pripadá zhruba 12% výdavkov na celé zdravotníctvo. Na Slovensku to je 0%. Jedným z dôvodov je fakt, že sa ani niet na čo pripoistiť, keďže takmer všetko podľa zákona kryjeme v rámci povinného poistenia. V skutočnosti však za mnohé veci platíme neoficiálne v hotovosti, a to nie malé sumy. Zavedenie tretieho piliera by si preto rovnako ako zavedenie sporivých účtov vyžiadalo vyčlenenie tých produktov a služieb, za ktoré pacienti budú platiť. Opäť tu môže vzniknúť problém transformačných nákladov potrebných pre ľudí, ktorí by si súkromné poistenie z objektívnych príčin nemohli dovoliť. V porovnaní so sporivými účtami má dobrovoľné poistenie jednu nevýhodu. Je ňou sklon k vyššej spotrebe. Človek má totiž tendenciu získať protihodnotu zaplatených výdavkov. S dopredu zaplatenou poistkou preto bude lekára navštevovať častejšie, ako so sporivým účtom, z ktorého sa peniaze strhnú až v momente návštevy.

Politici zásluhovosť často odmietajú, pretože sa boja nepopulárneho obmedzovania „bezplatnosti“. Toto obmedzovanie sa však dá rozložiť na dlhšie obdobie. Aj v dôchodkoch sa solidarita v prvom pilieri končí až v roku 2014. Nepopulárnosť navyše často spočíva v strachu ľudí, že sa nemôžu, alebo nestihnú pripraviť na nové poplatky. Typickým príkladom sú starí ľudia na dôchodku. Ak však vláda vyčlení potrebné transformačné náklady, môže úspešne bojovať aj s týmto strachom. Výhody zásluhovosti spomenuté v úvode tohto článku za to určite stoja.

Zapísal: Peter Goliaš, 12.9.2008