Hra na bezplatné zdravotníctvo je asociálna

Spoluúčasť už dávno máme, a nie najmenšiu

(článok bol 16.6.2009 zverejnený aj na serveri eTrend)

Odporcovia reforiem v zdravotníctve často argumentujú, že musíme zachovať bezplatné poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Aká je ale realita? Podľa WHO dosiahol v roku 2006 podiel súkromných výdavkov v zdravotníctve 26,1% z celkových výdavkov. Za posledné roky ide o prudký nárast, keďže ešte v roku 2000 bol tento podiel len 10,6%.

V medzinárodnom porovnaní sme sa tak zaradili zhruba do priemeru krajín OECD. Predstihli sme napríklad Českú republiku, kde pripadá na súkromné výdavky 12,1%, Veľkú Britániu s 12,6%, Dánsko so 16%, Holandsko s 18,2%, Švédsko s 18,8%, Francúzsko s 20,3%, Fínsko s 21,5%, Taliansko s 22,9%, Rakúsko s 23% alebo Nemecko s 23,4%.

Novšie štatistiky WHO zatiaľ nezverejnila. Údaje ŠÚ SR o výdavkoch domácností na zdravotníctvo však naznačujú, že k zmene trendu nedochádza ani po roku 2006. V reálnom vyjadrení totiž tieto výdavky stúpli medzi rokmi 2006 a 2008 takmer o 23%. Aj po zrušení poplatkov za návštevu lekára a pobyt v nemocnici teda ľudia platia na zdravotníctvo viac ako predtým.

Zdroj: ŠÚ SR, prepočet INEKO

Bezplatné zdravotníctvo je teda len ilúziou. V skutočnosti ľudia tvrdo platia. A to nielen za lieky a výkony napríklad u zubného lekára. Pacienti tiež často dobrovoľne zaplatia nezmluvným lekárom, pretože chcú urýchliť liečbu a často aj obísť štátne zariadenia, ktorým nedôverujú. Okrem toho sú ochotní zaplatiť aj tisíce eur napríklad pri plánovaných zákrokoch ako je výmena kĺbu alebo operácia kolena. K tomu treba pripočítať neoficiálne platby, ktorých celkovú výšku nepozná nikto.

V debate o zdravotníctve (podobná analógia platí aj pre vysoké školstvo) teda nemá zmysel hovoriť o zavádzaní spoluúčasti. Spoluúčasť tu už dávno máme, a nie najmenšiu. Od vyspelého sveta sa však líšime v tom, že výšku aj štruktúru spoluúčasti neregulujeme (s výnimkou liekov a malej časti výkonov) a jej šírenie ponechávame na spontánny vývoj. A tiež v tom, že pacientov nechránime pred neúnosnými platbami v hotovosti. Dôsledok je asociálny, keďže spoluúčasť často zhoršuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti najmä sociálne slabším a chronicky chorým ľuďom.

Vyspelý svet využíva viacero spôsobov na ochranu pacientov pred neúnosnými platbami v hotovosti. Napríklad výnimky z platenia spoluúčasti. Alebo maximálne limity pre výdavky v hotovosti, po prekročení ktorých už pacienti neplatia nič. Alebo nepovinné poistenie. My platíme všetky súkromné výdavky priamo „na drevo“, bez výnimiek, bez ochranných limitov a bez možnosti pripoistenia. To sa dá okrem niekoľkých ďalších postkomunistických krajín povedať ešte o zaostalých štátoch niekde v Afrike alebo strednej Ázii.

Zapísal: Peter Goliaš, 16.6.2009