2012

Ak porovnávame predošlý rok so súčasným v zdravotnej politike, vychádza nám, že terajšia vláda navrhovala a prijímala v roku 2012 oveľa viac negatívnych opatrení ako tých pozitívnych a zároveň jej politika v zdravotníctve bola podľa nás viditeľne horšia ako za Radičovej vlády.

Rok 2012 v zdravotnej politike vnímame ako obdobie strateného času a mnohých spiatočníckych krokov a návrhov, ktoré budú negatívne ovplyvňovať slovenské zdravotníctvo aj v nasledujúcich rokoch.

V hlavných zisteniach analýzy Inštitútu finančnej politiky pri MF SR o efektívnosti slovenského zdravotníctva sme nenašli žiadne silné argumenty v prospech zavedenia unitárneho systému zdravotného poistenia na Slovensku. Rovnako tak analýza nepotvrdzuje, že by unitárny systém ušetril zdravotníctvu toľko zdrojov, ako tvrdí vláda.

V aktuálnom návrhu vidíme nebezpečenstvo, že verejné výdavky na lieky budú vyššie, ako by boli v situácii, keby bol dodržaný systém tzv. fixného doplatku, t.j. stáleho pomeru úhrady zdravotnej poisťovne a doplatku poistenca za predpísaný liek. Verejné financie, a teda my všetci tak prídeme o úspory z titulu znižovania cien liekov v rámci kategorizácie a lekárenské zľavy zafinancujeme všetci solidárne cez zdravotné odvody a dane.

Za najhlavnejšiu príčinu nárastu záväzkov štátnych nemocníc voči Sociálnej poisťovni považujeme absenciu tvrdých rozpočtových obmedzení, t.j. prísnych pravidiel v hospodárení zdravotníckych zariadení, ktoré by limitovali zdrojmi nekryté výdavky. Súčasná právna forma veľkých štátnych nemocníc ako príspevkových organizácií vytvára obrovský priestor na netransparentné a zlé hospodárenie. Prísnejšie pravidlá hospodárenia, vykazovania či účtovania, ako sú pri akciových spoločnostiach, by tento priestor “čiernej diery” dozaista aspoň čiastočne zúžil.

Najmä pri často sa opakujúcich nákupoch jednoducho špecifikovateľných tovarov a služieb, ktoré sú potrebné pre všetky alebo viaceré nemocnice, môže centrálne obstarávanie priniesť vyššiu efektívnosť využívania verejných zdrojov. Využívajú sa tým úspory z rozsahu a obmedzuje sa priestor pre nehospodárne nákupy, ktoré sú častým problémom slovenských nemocníc.

Kľúčom k zlepšeniu situácie určite nie je, aby sa do regionálneho zdravotníctva (ale ani do štátneho) nalievali verejné peniaze paušálne bez ohľadu na kvalitu, efektívnosť a výsledky nemocníc, aby sa oddlžovalo a chránil majetok pred exekúciami. Kľúčom je presný opak. A nech zverejňované výsledky kvality a efektívnosti nemocníc rozhodujú o tom, ktoré nemocnice (jedno či veľké alebo malé, štátne, krajské či súkromné), oddelenia, v akom rozsahu a za aké ceny budú zdravotnými poisťovniami zazmluvnené.

Aktuálny návrh ministerky Zvolenskej a poslanca Rašiho je návratom do kritizovanej praxe o pár rokov dozadu, kedy mohli farmafirmy znížiť doplatky pre pacientov, pričom zdravotná poisťovňa hradila stále tú istú, nezmenenú vysokú sumu za liek a nič neušetrila na výdavkoch. Prečo nechce súčasná vláda šetriť na verejných výdavkoch zdravotných poisťovní?

Negatívom práce lekára pre viacerých zamestnávateľov naraz môže byť zneužívanie takéhoto stavu na vyberanie si hrozienok (rozumej priamych platieb od pacientov a/alebo poisťovňami dobre hradených jednoduchých výkonov) pri liečbe pacienta v súkromnej praxi a zároveň uskutočňovanie komplikovaných, drahých a často stratových súvisiacich vyšetrení či zákrokov toho istého pacienta s tou istou diagnózou vo verejnej nemocnici, kde dotyčný lekár tiež pôsobí.

Pacientom môže hroziť dlhšie čakanie na niektoré plánované operácie, ak by monopolná VšZP manažovala starostlivosť o pacienta, ako aj úhrady za poskytovanú zdravotnú starostlivosť menej efektívnym spôsobom, ako to robí teraz, resp., ako to robia súkromné poisťovne, čo predstavuje veľké a reálne riziko. To môže mať potom v konečnom dôsledku v dlhšom časovom horizonte za následok menej peňazí pre poskytovateľov.

Najvážnejším problémom slovenského verejného sektora ústavných zdravotníckych zariadení je hospodárenie a činnosť veľkých štátnych fakultných nemocníc, ktoré má pod priamym patronátom MZ SR, a nie menšie regionálne nemocnice, ktoré vedia hospodáriť efektívnejšie. Aj podľa našej nedávnej štúdie o verejnom obstarávaní slovenských nemocníc sú najproblematickejšími práve veľké štátne nemocnice, v tendroch ktorých sa zúčastňujú v priemere menej ako dvaja uchádzači, čo prináša so sebou efekt predražených nákupov a neefektívneho vynakladania verejných prostriedkov. Takže MZ SR by sa malo v prvom rade sústrediť na nemocnice pod vlastnou zriaďovateľskou pôsobnosťou!

Najčastejším dôvodom nízkeho počtu uchádzačov v tendroch na CT-čka bývajú pravdepodobne na konkrétnu firmu “našité” výberové kritériá, a tak sa ostatní konkurenti radšej do “súťaže” ani neprihlásia, keďže by v nej robili iba štatistov. V prípade, že sú tendre zmanipulované, strácajú svoj pôvodný význam, že sa súťažou vygenerujú nižšie ceny.

Použiť privatizačné príjmy tam (rozumej: na vytvorenie unitárneho systému ZP), kde nás topánka vôbec netlačí, a prínos z takéhoto kroku nedokáže ani samotné MZ SR hodnoverne preukázať, je nezodpovedným “huncútstvom” nezodpovedných politikov, ktoré si odskáču platcovia daní a odvodov vyššou finančnou záťažou a pacienti vyššími priamymi platbami a horšou zdravotnou starostlivosťou verejného zdravotníctva.

Je pozoruhodné, že premiér hovorí v súvislosti s novou nemocnicou ako prvé o preinvestovaní 500 až 600 mil. EUR prostredníctvom PPP-projektu, a nie o tom, či novú a akú nemocnicu skutočne potrebujeme, čo a akých pacientov bude liečiť, aký prínos bude mať pre zdravie občanov, a či alternatívne náklady takéhoto kroku nebudú privysoké, a či nebudú niekde chýbať oveľa viac.

Náklady zdravotných poisťovní na poštovné sú zanedbateľné v porovnaní s prínosom dobre informovaného poistenca, ktorý získava nevyhnutný oficiálny dokument o výsledku ročného zúčtovania. Je tiež väčšia šanca, že poistenec bude na základe zúčtovania od poisťovne platiť správnu výšku odvodov, a tým sa zamedzí množstvu budúcich sporov a ich následnej administrácii – a tým pádom i zvýšeným nákladom tak pre poisťovne, ako aj pre ľudí.

Verejné výdavky na zdravotníctvo rástli na Slovensku v ostatnej dekáde v reálnych hodnotách oveľa rýchlejším tempom ako priemer OECD, rýchlejšie ako napríklad v Českej republike či Maďarsku. Problémom slovenského zdravotníctva nie je nedostatok peňazí, ale ich neúčelné využívanie. Ak chceme, aby sa z každého dodatočného eura v zdravotníctve vyťažilo maximum, nesmie diskusia skĺznuť len na úroveň “handrkovania” sa o desatiny pri výške platieb štátu za svojich poistencov, ale treba sa neustále pýtať, čo za to.

Nemyslíme si, že by odborníci pracujúci v minulosti vo farmaceutickom priemysle mali byť a priori diskvalifikovaní z práce pre štát v rámci liekovej politiky. Samozrejme, v takýchto prípadoch tu existuje väčšie riziko konfliktov záujmov. Na to si treba dávať pozor a zverejňovať všetky možné konflikty záujmov zainteresovaných.

Zavádzanie nových plošných regulácií, ktoré by obmedzovali otvorenie novej lekárne plnením demografických či geografických kritérií, by bolo v súčasnosti, keď nie je zrejmé, že by bol ohrozovaný verejný záujem pri poskytovaní lekárenských služieb, kontraproduktívne. Doplatili by na to samotní pacienti znižujúcou sa dostupnosťou a kvalitou služieb lekární a paradoxne aj malí prevádzkovatelia lekární, ktorí by mohli oveľa ťažšie vstupovať na trh a konkurovať veľkým sieťam.

Štát nemá dostatok relevantných argumentov, že vyvlastnenie poisťovní by bolo vo verejnom záujme. Nevieme totižto o tom, že by niekto hodnoverne preukázal, že zavedenie unitárneho systému zdravotného poistenia by bolo na Slovensku garanciou lepšie fungujúceho zdravotníctva, a že systém s jedinou štátnou poisťovňou prinesie do systému celkovo viac peňazí, ako je to pri dnešnom pluralitnom modeli.

Ak sa vo výberových konaniach na posty riaditeľov zdravotníckych zariadení zúčastňuje len jeden uchádzač, nejde o žiadnu súťaž, ktorá by vygenerovala najlepšieho kandidáta spomedzi viacerých, ale môže ísť len o formálny výber vopred dohodnutého uchádzača. Verejnosti sa však odkomunikuje, že išlo o štandardné výberové konanie.

Nedá sa mechanicky predpokladať, že VšZP by prípadným prevzatím poistných kmeňov či odkúpením Dôvery a Unionu automaticky aj generovala tie zisky, ktoré dosahovali v ostatnom čase súkromné poisťovne, takže sa tiež nedá povedať, že systém s jedinou štátnou poisťovňou by do systému priniesol celkovo viac peňazí, ako je to pri dnešnom pluralitnom modeli.

Okrem často spomínanej optimalizácie lôžok a nemocničných oddelení sa dajú v nemocniciach racionalizovať personálne náklady, ktoré tvoria najväčší podiel nákladov nemocníc, a to tým, že sa zvýši produktivita práce, odstránia sa personálne, ako aj procesné duplicity pri liečbe pacientov. Nemalý priestor na šetrenie sa dá nájsť aj pri nákupoch nemocníc a pri využívaní prístrojového vybavenia a zdravotníckeho materiálu.

VšZP robí len to, čo jej a ostatným zdravotným poisťovniam ukladá zákon. Ak totižto poisťovňa vytvorí zisk a zároveň má svojich poistencov na čakacích listinách na určité plánované zákroky, musí zisk použiť práve na úhradu týchto výkonov.

Prípadné zavedenie unitárneho systému by nebolo garanciou lepšie fungujúceho zdravotníctva, skôr naopak. Štát, ktorý má aj v súčasnosti najzásadnejší vplyv v zdravotníctve, a to cez najväčšiu poisťovňu, najväčšie nemocnice, regulátora a normotvorcu, by si ešte väčšmi posilnil svoj monopol a konflikt záujmov so všetkými negatívami, ktoré tieto javy sprevádzajú. Vytratil by sa nesmierne dôležitý tlak súkromných poisťovní na poskytovateľov liečiť pacientov kvalitnejšie a efektívnejšie. Z trhu by odišlo inovatívne know-how, napr. pri manažovaní pacienta, a zavreli by sa dvere pred novými zahraničnými investormi, ktorí by mohli pomôcť rozvoju slovenského zdravotníctva.

Slovensko má určite potenciál na to, aby sa tu viac rozvinula súťaž medzi poisťovňami, len treba, aby štát nemenil každým volebným cyklom základné smerovanie zdravotníctva a definoval by základný balík. Ďalším z opatrení by malo byť rozdelenie VšZP na viac častí a ich privatizácia najlepšie novými súkromnými investormi.

V doterajšej histórii prepoisťovacích kampaní zdravotných poisťovní nikdy neboli do nich priamo vtiahnutí politici v takej miere ako v súčasnosti.

Jednou z príčin dlhých čakacích zoznamov u VšZP môže byť fakt, že štátna poisťovňa má vo svojom poistnom kmeni väčší podiel chorých pacientov s finančne najnáročnejšími diagnózami. Ďalšou príčinou však môže byť menej efektívny systém manažovania pacienta, ako aj úhrady za poskytovanú zdravotnú starostlivosť.

Ak podnikateľské skupiny pôsobiace v zdravotníctve podnikajú v rámci pravidiel a ich hlavnou motiváciou pri podnikaní a tvorbe zisku nie je úmyselná deformácia trhu, sú takéto skupiny prínosom pre konkurenčné prostredie, rozvoj inovácií a väčšiu efektívnosť poskytovaných služieb.

Konkurencia na trhu zdravotného poistenia je nízka, trh je príliš koncentrovaný, s dominantným postavením štátnej VšZP. Rozšíreniu súťaže na tomto trhu by prospelo, keby sa relevantné politické sily na Slovensku zhodli, že ideme dlhodobo pokračovať v budovaní pluralitného systému v zdravotnom poistení, že sa nebude zakazovať zisk pre poisťovne, že sa nebudú zvýhodňovať štátni poskytovatelia zdravotnej starostlivosti a pod. Súťaži by tiež pomohlo rozdelenie VšZP na viac častí a ich privatizácia najlepšie na trh novovstupujúcimi súkromnými subjektmi. Presne definovaný základný balík, možnosť sa pripoistiť na neprioritné diagnózy, mať rôzne zdravotné plány či odlišné poistné by dozaista tiež prospelo súťaži medzi zdravotnými poisťovňami a podnecovalo by vstupovanie nových investorov na náš trh aj zo zahraničia.

Napriek tomu, ze doterajsia legislativa nedefinovanim zakladneho balika zdravotnej starostlivosti hradenej z verejneho zdravotneho poistenia neumoznuje poistovniam sa vyrazne od seba odlisovat na strane rozsahu uhradzanych vykonov ci roznym poistnym, existuju medzi poistovnami odlisnosti napriklad v dlzke cakania na operacie, v tlaku na poskytovatelov na efektivne liecenie, v manazovani pacienta a poradenstve, v administrativnom styku s klientmi, vo vybere poistneho, v celkovom hospodareni.

Pravidelné zverejňovanie stretnutí reprezentantov farmafiriem a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti je prospešný krok upozorňujúci na možné konflikty záujmov lekárov a iných zdravotníckych pracovníkov. Znižuje to informačnú nerovnosť, čo je prínosné pre pacientov, kontrolné orgány, zriaďovateľov, ako aj zdravotné poisťovne.

Redukciou nepotrebných lôžok a oddelení by sa mala zvýšiť efektívnosť hospodárenia nemocníc, čo by mal pacient pocítiť v strednodobom a dlhodobom časovom horizonte aj na kvalitnejšej poskytovanej zdravotnej starostlivosti. V prechodnom období môže v určitých prípadoch prísť k dočasnému zhoršeniu dostupnosti zdravotnej starostlivosti.

Ak by bol slovenský regulačný orgán nezávislý a profesionálny ako v niektorých vyspelých štátoch, mohol by zohrať pri sporoch medzi zdravotnými poisťovňami a poskytovateľmi rolu efektívneho arbitra. Keďže však súčasný Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou nespĺňa dostatočne tieto kritériá, navyše ostatnou novelou mu bola ešte väčšmi obmedzená nezávislosť, nová rozhodovacia právomoc Úradu by ešte viac posilnila konflikt záujmov štátu v zdravotníctve.

Niektorí poistenci, najmä tí zo súkromných poisťovní, by v prípade vytvorenia jedinej štátnej zdravotnej poisťovne čakali na svoje operácie dlhšie, keďže v súčasnosti je na čakacích zoznamoch najviac pacientov z VšZP, ktorí zároveň aj na zákroky najdlhšie čakajú.

Predstavy politikov o navysovani platieb statu narazili na rozpoctovu realitu. Podla medzinarodnych porovnani vsak nie je problemom nasho zdravotnictva nedostatok penazi, ale najmä ich neefektivne minanie. Ak sa nepodari zvysit efektivnost, da sa vzhladom na stagnaciu celkovych prijmov ocakavat, ze tohtorocne zvysovanie platov lekarov a sestier zvysi dlhy zdravotnickych zariadeni.

Je to sympaticka iniciativa, ale na riesenie korupcie v zdravotnictve to stacit nebude. Zasadnym riesenim by bolo, keby vlada priznala, ze obmedzene verejne zdroje nestacia na financovanie neobmedzeneho rozsahu zdravotnej starostlivosti a definovala, co bude hradene prioritne a za co sa bude doplacat.

Na jednej strane hodnotíme pozitívne, že MZ SR sa neodhodlalo k zrušeniu generickej preskripcie, na strane druhej je škoda, že nemalo ambíciu zaviesť skutočnú povinnú generickú preskripciu, ktorá by neumožňovala lekárom, okrem presne stanovených výnimiek, predpisovať konkrétny obchodný názov lieku, ale len účinnú látku.

Ochrana štátnych nemocníc pred exekúciami je nesystémovým riešením, ktorým sa vlády dlhodobo snažia odsúvať riešenie zadlženosti týchto zariadení vždy na neskôr. Exekúcie predstavujú v ekonomike potrebný varovný nástroj, ktorý pripomína dlžníkom, že ak budú naďalej hospodáriť neefektívne a nebudú splácať svoje dlhy veriteľom, čaká ich zánik.

Priestor na ďalšiu redukciu, najmä akútnych nemocničných postelí, tu pravdepodobne ešte je. Slovensko totižto patrí medzi krajiny OECD s najnižšou efektívnosťou zdravotníctva, pričom pri počte lôžok na 1000 obyvateľov sme nad priemernou úrovňou OECD.

Spotrebu receptových liekov ovplyvňuje hlavne ich predpisovanie zo strany lekárov, a nie vernostné systémy. Navyše najnovšie oficiálne čísla Národného centra zdravotníckych informácií hovoria o poklese spotreby tak predpisových, ako aj voľnopredajných liekov

Pre ekonomiku a spoločnosť by bolo omnoho lepšie využiť stovky miliónov eur, ktoré by si podľa všetkého vyžiadala “akcia Jedna poisťovňa” na to, aby sa použili na konsolidáciu verejných financií a nemuseli by sa tak vyťahovať z vrecák obyčajných ľudí vo forme zvyšovania daní, odvodov a rôznych iných poplatkov či drastického okresania dôchodkových úspor ľudí.

Nerozumieme ekonomickej logike plánu vlády vytvoriť jedinú štátnu zdravotnú poisťovňu, keď je nevyhnutné tvrdo konsolidovať a skúsenosti so štátnym riadením v zdravotníctve nie sú práve pozitívne. Ak si vláda myslí, že je zlé, ak súkromné spoločnosti vytvárajú zisk pri nakladaní aj s verejnými prostriedkami, prečo potom neodkúpi napríklad ziskové stavebné spoločnosti, ktoré stavajú diaľnice či rekonštruujú štátne nemocnice, a zisk nevleje sama do výstavby objektov vo verejnom záujme?

Najlepšia prax zo zahraničia je, že o stanovovaní maximálnych cien a úhrad za lieky rozhoduje nestranná profesionálna agentúra, ktorej členovia sú za to platení. Na Slovensku je kategorizačná komisia poradným orgánom ministra zdravotníctva a členstvo v nej je čestné, bez nároku na odmenu, čo vytvára priestor pre rôzne lobistické tlaky.

Optimálnym riešením by bolo zrušiť koncept pevnej siete, neprijať koncovú sieť a ponechať len požiadavky na verejnú minimálnu sieť, ktorá relatívne najmenej deformuje súťažné prostredie medzi nemocnicami a poisťovňami a na druhej strane zaručuje pacientom dostupnosť zdravotnej starostlivosti určením minimálneho počtu lekárov v tej-ktorej špecializácii či nemocničných lôžok v každom okrese či kraji.

Čím je poistný kmeň väčší, tým má väčšiu hodnotu, a teda je pre potenciálneho kupcu drahší. Pred zavedením parametra chorobnosti do prerozdeľovania poistného platilo tiež, že čím je poistný kmeň zdravší, tým je pre kupcu atraktívnejší, a teda drahší. Toto však už v súčasnosti úplne neplatí.

Dnešný neutešený stav zdravotníctva je práve dôsledkom zlyhania štátu, ktorý je dlhodobo jediný vlastník najväčšej poisťovne aj poskytovateľov, pričom teraz má vzniknúť jedna poisťovňa, štátny monopol. Vzdávame sa šance na vytvorenie podmienok na súťaž v kvalite. Ďalej sa nerieši skutočnosť, že štát ako regulátor a vlastník najväčšej poisťovne aj nemocníc je v konflikte záujmov. A po tretie sa vzdávame šance na prilákanie investorov, ktorí by pomohli rozvoju zdravotníctva.

Neefektívnosť zdravotníctva nie je dôsledkom zlyhania súťaže, ale zlého riadenia štátu a faktu, že súťaž ešte poriadne nefunguje.

Podla OECD rastli na Slovensku v rokoch 2000 az 2009 vydavky na zdravotnictvo najrychlejsie v ramci celej OECD – v priemere realne o 10,9% rocne. Ide o obrovsky narast zdrojov, ktory pravdepodobne ludia necitia v adekvatnom zvyseni kvality poskytovanej starostlivosti. Navyse je tento narast v rozpore s aktualnymi poziadavkami zdravotnikov na plosne zvysovanie platov.

Riešením pre zastavenie rýchleho rastu doplatkov za lieky je zavedenie skutočnej generickej preskripcie. Aby už lekári nemali možnosť, okrem presne stanovených výnimiek, predpisovať konkrétny liek, ale len účinnú látku. Ďalšou možnosťou je zohľadniť podiel predpisovaných generík vo výške odmeny, ktorú lekári dostávajú od zdravotných poisťovní.

Z pohľadu fungovania zdravotníctva sú myšlienky na vytvorenie systému jednej poisťovne zlé, pretože zavedením unitárneho modelu vkladajú zdravotníctvo do rúk štátneho monopolu, pričom zo skúseností vieme, že štát na Slovensku neriadi svoje firmy transparentne a efektívne.

Bezradnosť štátu riešiť dnešné problémy zdravotníctva, ako aj negatívne skúsenosti Slovenska pri výkone štátnej správy (najmä nízka transparentnosť a vysoká korupcia), znižujú pravdepodobnosť efektívneho fungovania systému jedného platcu v porovnaní napríklad so Škandináviou. INEKO preto neodporúča zrušiť pluralitu v zdravotnom poistení, ale naopak, odporúčame prijať opatrenia na posilnenie súťaže medzi zdravotnými poisťovňami.

Príliš časté striedanie manažmentov štátnych nemocníc a iných štátnych inštitúcií v zdravotníctve, je popri mäkkých pravidlách hospodárenia v príspevkových organizáciách jednou z najzásadnejších príčin zlých hospodárskych čísel štátnych zariadení.

V princípe mohli nemocnice dočasne udržať platobnú disciplínu na nezmenenej úrovni napriek zákonom stanovenému zvýšeniu základných platov lekárov a sestier z týchto dôvodov: prepúšťanie najmä sestier, krátenie úväzkov, znižovanie osobných príplatkov, nevyplácanie miezd, veľké oddlženie nemocníc pred nedokončenou transformáciou, navýšenie platieb nemocniciam zo strany zdravotných poisťovní (najmä VšZP), vnútorné rezervy nemocníc, prvé úspory z reformy liekovej politiky, menej obstarávania, poskytovanie zliav z dlhu nemocníc veriteľmi, predlžovanie splatnosti faktúr, vytváranie splátkových kalendárov a pod.

Prijatie konceptu menného zoznamu nemocníc, ktoré majú zo zákona automatický nárok na zmluvy so všetkými zdravotnými poisťovňami (tzv. koncová sieť) je nesprávny krok, pretože garantuje štátnym nemocniciam výsadné postavenie a obrovskú vyjednávaciu silu bez ohľadu na úroveň kvality a efektívnosti poskytovanej zdravotnej starostlivosti v týchto zariadeniach, čo sa potom odráža vo vyšších cenách za výkony, ktoré musia platcovia daní a odvodov platiť týmto nemocniciam cez zdravotné poisťovne

Dokončenie transformácie nemocníc na štátne akciové spoločnosti by bolo síce krokom správnym smerom, sprehľadnilo by sa hospodárenie, ale systémovým riešením by bol až následný vstup súkromného kapitálu do nemocníc, ktorý by bol vyberaný na základe transparentných verejných tendrov, a ktorý by bol pod prísnym profesionálnym dohľadom štátneho regulačného úradu.

Ak ide o pozície, ktoré priamo netvoria štátnu zdravotnú politiku, nemali by sa riaditelia nemocníc či ďalší úradníci meniť s nástupom novej vlády, ak samozrejme súčasne platí, že zariadenie či inštitúcia je vedená dobre ako napríklad Sociálna poisťovňa.

Zverejňovanie údajov o cenových konaniach (kompletné záznamy zo stretnutí) a o členoch kategorizačných komisií a iných poradných orgánov (životopisy, stretnutia s farmaceutickými firmami, deklarovanie spolupráce, účastí na konferenciách, príjmov a darov od farmafiriem a pod.) môže upozorňovať na prípadné konflikty záujmov jednotlivých členov, čo ale nutne nemusí znamenať, že takýto člen nerozhoduje v súlade s verejným záujmom. Odporúčame, aby sa začalo seriózne uvažovať nad vznikom profesionálneho, teda plateného, nezávislého orgánu, ktorý by z odborného hľadiska zastrešoval celý kategorizačný proces liekov, tak ako to funguje aj v niektorých vyspelých krajinách.

Bez podrobnej analýzy je nemožné povedať, či sa nám takýto megaprojekt v dnešnej situácii oplatí financovať, či je vhodné ho stavať v lokalite Rázsochy v takej veľkosti a architektonickej podobe, ako bolo navrhnuté ešte v časoch komunizmu, či nie je vhodnejšie stavať pre súčasné potreby radšej menší objekt niekde inde na zelenej lúke a pod.

Existujú odborné názory, ktoré tvrdia, že optimálnym riešením je paralelná existencia systému tradičného bezplatného odberu plazmy či krvi a platených odberov. Tým sa môže docieliť zvýšenie základne darcov a väčšieho objemu vyzbieranej plazmy, čo v konečnej podobe pomôže v globále väčšiemu množstvu ľudí, ktorí sú liečený preparátmi z krvnej plazmy.

V zdravotníctve je nutné: zavádzať tvrdé rozpočtové pravidlá pre hospodárenie poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ako aj pre poisťovne, transparentné informovanie pacientov a poisťovní o nákladoch, objeme a kvalite poskytovanej starostlivosti zverejňovaním rebríčkov kvality poskytovateľov aj poisťovní na internete, zavádzanie a dodržiavanie štandardov pre kvalitnú diagnostiku a liečbu, zavedenie katalógu výkonov a DRG systému pri odmeňovaní v lôžkovej starostlivosti, znížiť koncentráciu a štátny vplyv na poistnom trhu napríklad rozdelením a privatizáciou časti Všeobecnej zdravotnej poisťovne, dokončiť transformáciu štátnych nemocníc na akciové spoločnosti a prípadne umožniť i vstup súkromného kapitálu do nich, vyberať manažárov štátnych nemocníc a iných zdravotníckych zariadení odborníkmi na základe transparentného verejného výberového konania, zrušiť zákonom definované minimálne mzdové nároky lekárov a sestier, presnejšie definovať, vrátane časovej dostupnosti, a prípadne aj zúžiť základný balík zdravotnej starostlivosti financovaný z povinného zdravotného poistenia, vytvoriť lepšie podmienky na dobrovoľné pripoistenie, zaviesť paušálne regulačné poplatky pri návšteve lekára či hospitalizácii, atď.

Vláda síce deklaruje, že chce efektívnejšie, kvalitnejšie a dostupnejšie zdravotníctvo pre pacienta, ale akými opatreniami to chce dosiahnuť, nevidno. Po ukončení vládnutia tejto vlády bude preto veľmi ťažké ohodnotiť, ako naplnila svoj nekonkrétny program

Podľa nášho názoru treba novelou čo najrýchlejšie zrušiť legislatívou garantované minimálne mzdové nároky tak lekárov, ako aj zdravotných sestier.

Pravidlá pre platobnú schopnosť zdravotných poisťovní majú dôležitý význam pre finančnú stabilitu celého zdravotníckeho sektora, pre veriteľov a v neposlednom rade i pre samotných poistencov. Pri zmäkčovaní pravidiel solventnosti poisťovní sa teda zvyšuje riziko, že poisťovňa nebude vedieť zabezpečovať vlastnými zdrojmi úhradu svojich záväzkov.

Zavedenie ďalšieho kritéria do prerozdeľovacieho mechanizmu zdravotných odvodov, a to parameter chorobnosti (tzv. PCG-model), považujem za dobrý krok vedúci k spravodlivejšiemu prerozdeleniu verejných zdrojov medzi jednotlivé zdravotné poisťovne, keďže presnejšie zohľadňuje skutočnú nákladovú štruktúru poistného kmeňa poisťovní

Posilnenie plurality a súťaže by zdravotníctvu prospelo viac než rušenie zisku
V dôsledku obmedzenej súťaže poisťovne nie sú motivované efektívne riadiť sieť poskytovateľov a zvyšovať ich kvalitu. Vo verejnej diskusii sa paradoxne objavujú názory, že súťaž a súkromný kapitál do zdravotníctva nepatria. Do tejto kategórie patrí aj návrh zakázať poisťovniam zisk. Ide o škodlivý extrém, hoci istá regulácia zisku na oligopolnom trhu je potrebná. Problémom zdravotníctva ale nie je zlyhanie súťaže a súkromného kapitálu, ide skôr o zlyhanie dominantného štátu a nefungujúcu súťaž.

Napätá situácia v zdravotníctve je dôsledkom dlhoročného odkladania nepopulárnych ale potrebných reformných opatrení, ktoré sa snažilo súčasné vedenie ministerstva zdravotníctva čiastočne zaviesť. Žiť na dlh sa nedá naveky.Jednou z hlavných príčin, prečo sa zmeny a zlepšovanie stavu v slovenskom zdravotníctve uskutočňujú tak ťažko a bolestivo, je i malá odvaha politikov čeliť tlakom zo strany verejnosti a rôznych záujmových skupín vo vnútri rezortu, vrátane lekárskych odborov a zdravotníckych profesijných organizácií.
Už dnes je jasné, že akákoľvek vláda, ktorá vznikne po predčasných voľbách v marci 2012, sa bude musieť zaoberať riešením vysokého dlhu v zdravotníctve, ktorý sa navýšením platov lekárov a sestier pravdepodobne ešte viac prehĺbi. Vláda bude aj naďalej konfrontovaná s nespokojnosťou verejnosti ohľadom dostupnosti a kvality poskytovanej zdravotnej starostlivosti na Slovensku.

Odmeňovanie lekárov podľa tabuľkových platov bolo odstránené počas ministrovania Rudolfa Zajaca, čo považujeme za správny krok umožňujúci riaditeľom nemocníc diferencované odmeňovanie svojich lekárov podľa kvality odvedenej práce berúc zároveň do ohľadu i finančnú kondíciu tej-ktorej nemocnice. Pri rozdielnych platoch lekárov ale i sestier treba brať do úvahy aj dopyt a ponuku. V malej regionálnej nemocnici, kde sa lieči aj menej komplikovaných zdravotných prípadov, je väčšia pravdepodobnosť, že v nej bude lekár ochotný slúžiť aj za menší peniaz ako napríklad v koncovej nemocnici v Bratislave. Problémom je, ak sa zvyšujú platy lekárov bez ohľadu na kvalitu poskytovanej zdravotnej starostlivosti a na úkor zvyšovania zadlženosti nemocníc. Cieľom politiky vo verejnom zdravotníctve by malo byť zvyšovanie efektívnosti poskytovanej zdravotnej starostlivosti. Odstraňovanie rozdielnej úrovne odmeňovania lekárov a sestier by bolo voči tomuto cieľu kontraproduktívne.