2010

Keďže považujeme súťaž medzi poisťovňami za kľúčový predpoklad pre efektívne fungovanie zdravotníctva, neodporúčame realizovať rušenie zdravotných odvodov. Ak sa tak napriek tomu stane, odporúčame, aby súčasne so zrušením odvodov bolo podľa vzoru Holandska zavedené tzv. nominálne poistné. Išlo by o rovnakú platbu pre všetkých poistencov, ktorú by vyberali zdravotné poisťovne, pričom štát by ju dotoval pre ľudí s nízkym príjmom. Toto poistné by nemalo byť len symbolické, ale dostatočne vysoké tak, aby sa pri financovaní zdravotníctva zachoval priestor aj pre zásluhovosť a rozvíjanie súťaže medzi poisťovňami na strane ich príjmov.

Myslíme si, že úplatky v zdravotníctve nezmiznú, pokiaľ nerozšírime legálne a regulované priame platby, ktoré by ich nahradili. Inými slovami, pokiaľ nezavedieme legálnu spoluúčasť za vybrané tovary a služby, dovtedy sa bude ponuka s dopytom vyrovnávať nelegálne. Pomôcť by malo aj zlepšovanie informovanosti pacientov napríklad pomocou rebríčkov kvality poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Je smutné, že rozsah korupcie v zdravotníctve a tiež jeho neustále zadlžovanie (čo je okrem iného tiež prejavom neoficiálneho stretu ponuky s dopytom) nie sú pre politikov a tiež pre kriticky veľkú časť spoločnosti dostatočnými argumentmi pre prijatie potrebných zmien.

Štát by mal začať zverejňovať informácie o profesných prehreškoch lekárov. Má to vo vlastných rukách, a dá sa to spraviť rýchlo a so zanedbateľnými nákladmi. Zároveň by mal tlačiť na farmaceutické firmy (možno prostredníctvom svojej poisťovne), aby sme o bočných príjmoch lekárov vedeli viac. Je to aj v záujme súkromných poisťovní, aby boli ich účty chránené pred možným nadmerným predpisovaním liekov. A nakoniec, médiá by si mali na konflikty záujmov lekárov dávať lepší pozor.

Totálna transparentnosť v zdravotníctve obmedzí kradnutie, rizikom je ale zhoršenie súťaže. Najzávažnejším rizikom pri povinnom zverejňovaní zmluvných podmienok a cien medzi dvoma obchodnými partnermi je fakt, že zvýšená transparentnosť neprinesie jasnú informáciu len spotrebiteľom, ale aj konkurujúcim si podnikateľským subjektom, ktorí tak vidia dojednané podmienky a ceny svojich rivalov. V koncentrovaných, oligopolistických trhoch, akým je aj slovenské zdravotníctvo, to potom môže viesť k zjednodušeniu kolúzneho (koordinovaného) správania firiem. To môže mať za následok nárast cien pri zmenšenom cenovom rozpätí, zhoršenie efektívnosti a súťaže na trhu.

Kľúčom k rozriešeniu problému (ne)zverejňovania všetkých zmlúv medzi zdravotnými poisťovňami a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, je odpovedať si na otázku, či existuje, resp. ako funguje súťaž medzi poisťovňami na strane výdavkov – teda na strane nákupu zdravotnej starostlivosti. Na jednej strane hovorí dnes v neprospech zverejňovania zmlúv ochrana akej-takej súťaže, na strane druhej zas stoja riziká plynúce z deformovanej súťaže.

Vízia INEKO pre financovanie zdravotníctva je založená na presne definovanej solidarite, znižovaní informačných nerovností, ako aj na posilnení zásluhovosti a trhových riešení tak, aby v porovnaní s dnešným systémom vytvárala lepšie predpoklady pre oficiálny stret ponuky s dopytom. Cieľom je vytvoriť systém, ktorý dokáže pružne reagovať na očakávané zvyšovanie dopytu v dôsledku starnutia obyvateľstva ako aj inovácií v zdravotníckych technológiách a spôsoboch liečby.

Financovanie zdravotníctva z daní by na jednej strane znížilo zdanenie práce, obmedzilo únik pred platením odvodov a mohlo by tiež zvýšiť efektívnosť pri výbere a znížiť administratívnu záťaž pri platení odvodov. S výnimkou prvého faktora však možno všetky tieto efekty do veľkej miery dosiahnuť aj bez zrušenia zdravotných odvodov. Na druhej strane by financovanie z daní znemožnilo zavedenie súťaže medzi poisťovňami na strane príjmov a súčasne by sa významne zvýšilo riziko politických zásahov pri riadení finančných tokov medzi štátom a zdravotnými poisťovňami. Súťaž medzi poisťovňami pritom považujeme za kľúčový predpoklad pre efektívne fungovanie zdravotníctva. Zrušenie zdravotných odvodov a financovanie zdravotníctva z daní preto neodporúčame realizovať.

Každé zavádzanie regulácií v akomkoľvek odvetví by malo byť dostatočne zdôvodnené, podporené argumentmi a malo by predstavovať tzv. verejný záujem. Štát by mal zasahovať do trhového prostredia až ako posledná inštancia, keď sa zdá, že vývoj na trhu sa vymyká verejnému záujmu. Deje sa to v súčasnosti na trhu poskytovania lekárenských služieb?

Ak štátna regulácia zlyháva a nefunguje ani oficiálny cenový mechanizmus, dopyt s ponukou sa stretnú živelným, väčšinou neefektívnym a nekultúrnym spôsobom. Napríklad cez nekvalitné služby, ošarpané nemocnice, liečenie podľa známostí, dlhé čakanie v ambulanciách, množstvo polo- a neoficiálnych platieb, alebo rastúci dlh. To všetko sú príznaky nášho zdravotníctva. Pre pacienta je obzvlášť citlivý prudký rast súkromných platieb, ktoré v súčasnosti dosahujú už zhruba tretinu celkových výdavkov. Slovensko sa tak v rokoch 2000 až 2007 dostalo z chvosta na špičku rebríčka štátov OECD. V našom "bezplatnom" zdravotníctve tvrdo platíme, akurát významnú časť platieb nikto nereguluje. Namiesto oficiálnej spoluúčasti sa poplatky šíria živelne, čím sú najviac postihnutí chudobní a chorí ľudia. Náplasťou na rastúce platby by mohli byť ochranné stropy, po prekročení ktorých hradia výdavky zdravotné poisťovne.

Kľúčové pre vyrovnanie sa s problémom neustále narastajúcich nárokov a očakávaní občanov na jednej strane a prísne obmedzených zdrojov v zdravotníctve na strane druhej je to, ako sa nová vláda postaví k otázke rozsahu zdravotnej starostlivosti hradenej z verejných prostriedkov a spoluúčasti pacientov. S najväčšou pravdepodobnosťou, aj s ohľadom na politickú háklivosť tejto témy, sa veľké zmeny ohľadne rozsahu zdravotnej starostlivosti a služieb, za ktorý by si pacienti priamo priplácali, nedajú očakávať. Skôr sa zavedie "len" poriadok a spíše sa, na čo, t.j. na aké vyšetrenia, konzultácie či zdravotnícky materiál majú pacienti pri svojej liečbe zákonný nárok, a čo si už budú musieť hradiť sami. Ako sa však chce minister Uhliarik vyrovnať s nepriaznivou a dlhodobo neudržateľnou bilanciou v sektore, v ktorom sú výdavky vyššie ako príjmy, keď neplánuje zúžiť súčasný rozsah zdravotnej starostlivosti hradenej z verejného poistenia, keď zruší výmenné lístky a súčasne nenavrhne náhradný inštrument obmedzenia spotreby, akým by boli napr. paušálne poplatky za návštevu lekára, a keď stanoví horný strop na výdavky za lieky pri nezvýšení spoluúčasti pacientov?

Ochranné horné limity v zdravotníctve sú prvkom solidarity, pričom by tiež mohli zbaviť politikov strachu o vlastnú popularitu pri zavádzaní regulovanej spoluúčasti. Ak spoluúčasť neregulujeme, t.j. nezavádzame ju vedome na vybrané tovary a služby, bude sa šíriť živelne. Dôkazom je naše „bezplatné“ zdravotníctvo, kedy sa Slovensko v priebehu 7 rokov (od roku 2000) dostalo v medzinárodnom porovnaní krajín OECD z chvosta rebríčka ukazujúceho podiel priamych platieb pacientov na celkových výdavkoch zdravotníctva na jeho špicu (zdroj: OECD Health Data 2009). Živelné šírenie poplatkov je pritom asociálne, keďže bez akejkoľvek ochrany zaťažuje najviac chudobných a chorých ľudí.

Pred pár dňami zverejnila zdravotná poisťovňa Dôvera výsledky svojho hodnotenia nemocníc za minulý rok. Nemocnice sa vraj za ostatný rok ani nezlepšili ani nezhoršili. Čo však stojí za povšimnutie, je uvedenie šiestich top nemocničných oddelení vo vybraných medicínskych odboroch (ortopédia, chirurgia, interné, neurológia a gynekológia a pôrodníctvo), s ktorými boli pacienti najviac spokojní.

Bohužiaľ, žiadna politická strana neponúka pred tohtoročnými voľbami jeden komplexný ucelený návrh na reformu zdravotníctva. Síce sa dajú v ich volebných programoch nájsť pozitívne momenty, ktoré keby sme vybrali ako hrozienka z koláča a sústredili ich do jedného programu, tak by sme mohli hovoriť o relatívnej spokojnosti, avšak v programe každej strany vždy niečo dôležité chýba – niektorej toho chýba viac, inej menej. Spoločným znakom aktuálnych volebných programov v porovnaní s voľbami v roku 2006 (snáď s výnimkou strany SaS, ktorá napísala najkonkrétnejší a zároveň najkontroverznejší program) je nárast vágnosti a opatrnosti pri formulácii predvolebných sľubov.

Keďže zdravotné poisťovne nie sú momentálne platným právnym rámcom nútené príliš súťažiť, a keďže súčasná vláda si zdravotníctvo predstavuje prevažne ako sféru silného štátu a minimálneho trhu, dalo by sa predpokladať, že práve štát vyvinie maximálne úsilie o to, aby sa svojimi normami pokúsil docieliť to, čo by mohol v súťaži priniesť trhový mechanizmus - transparentnosť, informovanosť poistencov a tlak na efektívnosť. Ale nestalo sa tak. Štát zlyhal. Prečítajte si, ako zdravotné poisťovne informujú o kvalite poskytovateľov.