2009

Všeobecná zdravotná poisťovňa sa blíži k bodu platobnej neschopnosti. Potrebuje od vlády ďalšie peniaze. Čo z toho vyplýva pre ľudí? Pozerajte diskusiu Ivana Štulajtera s analytikom INEKO Petrom Goliašom. (diskusia bola zverejnená na serveri SME.sk 9.9.2009)

Prečo si záchranky vyberá ministerstvo zdravotníctva a nie priamo poisťovne, ktoré za ich služby platia? Prečo nenecháme poisťovne, aby vypísali tender a vybrali čo najlepšie ponuky? Predstavte si, že by ministerstvo vyberalo, v ktorom obchode si kúpite auto, alebo s ktorou cestovnou kanceláriou pôjdete na dovolenku. A ešte by vám aj nadiktovalo cenu, za ktorú to kúpite. Presne to sa deje so záchrankami.

Zdravotníctvo sa vyznačuje niečím, čo spôsobuje, že trhové reformy nemusia byť vždy najlepším riešením. Je to nedostatok informácií o produkte, ktorý je často zložitý a pacient preto nevie posúdiť, aký z neho bude mať úžitok. Napríklad je oveľa ľahšie posúdiť cenu a kvalitu piva alebo hot-dogu, než cenu a kvalitu lekárov, nemocníc, poisťovní, liekov alebo zdravotných výkonov... Neinformovaný pacient sa nevie správne rozhodovať. Preto treba zverejňovať objektívne rebríčky poisťovní aj poskytovateľov a zrozumiteľné databázy liekov... Pri množstve bežných chorôb, jednoduchých výkonov, alebo pri rutinných, dlhodobo plánovaných zákrokoch, je možné informovanosť zlepšiť natoľko, že by trhovým reformám nemala stáť v ceste...

V debate o zdravotníctve (podobná analógia platí aj pre vysoké školstvo) nemá zmysel hovoriť o zavádzaní spoluúčasti. Spoluúčasť tu už dávno máme, a nie najmenšiu. Od vyspelého sveta sa však líšime v tom, že výšku aj štruktúru spoluúčasti neregulujeme (s výnimkou liekov a malej časti výkonov) a jej šírenie ponechávame na spontánny vývoj. A tiež v tom, že pacientov nechránime pred neúnosnými platbami v hotovosti. Dôsledok je asociálny, keďže spoluúčasť často zhoršuje dostupnosť zdravotnej starostlivosti najmä sociálne slabším a chronicky chorým ľuďom.

Kto by teda na zrušení degresívnej marže zarobil? Jedine ten, kto dokáže „presvedčiť“ tú-ktorú nemocnicu alebo poisťovňu, aby lieky kupovala drahšie a platila načas. Taký „niekto“ by sa nenašiel, ak by pri predaji liekov rozhodovala efektívnosť a transparentná súťaž.