Ministerstvo – najväčší bezmocný veriteľ

Monika Toporcerová, Zdravotnícke noviny:
MZ SR už podpísalo mandátne zmluvy s 28 nemocnicami a pripravuje sa prvé kolo oddlžovania. Považujte tento model za efektívnejší v porovnaní s doterajšími?  Vidíte ako reálne, že sa štátne nemocnice dokážu dostať na nulu, teda vyrovnané hospodárenie tak, ako to predpokladajú ozdravné plány? Keďže ide o proces naplánovaný do konca roka 2022, oddlžovanie uzavrie a vyhodnotí až budúca vláda - neznamená to riziko pre štátne aktíva a pre nemocnice možnosť kalkulovať s výmenou politickej garnitúry vo svoj prospech?

Dušan Zachar, INEKO:
Každé oddlžovanie, ktoré sa pravidelne opakuje, predstavuje obrovské riziko tzv. morálneho hazardu. Vysiela signál, že sa neoplatí poctivo si hradiť svoje záväzky, byť zodpovedným a šetrným, čo je navyše spojené často s nekomfortom, odriekaním a konfliktmi s politikmi, zamestnancami a pacientmi. Prečo by takúto tortúru mal dobrovoľne voliť manažment nemocnice, keď na druhej miske váh je pohodlie, všeobecná obľúbenosť a možnosť dovoliť si aj to, na čo nie sú peniaze a navyše za takéto nezodpovedné a neetické správanie neprichádza trest, ale odmena v podobe oddlženia zo strany štátu? Ktorú z alternatív budú asi tak preferovať manažéri štátnych nemocníc v budúcnosti, keď aj exminister Drucker pripustil, že aktuálne oddlženie nemusí byť posledné?

Nepôjde o bezpodmienečné oddlženie, čo je lepšie ako oddlženie, ktoré by od dlžnej strany nevyžadovalo žiadnu aktivitu smerujúcu k náprave. Bohužiaľ, aj také sme tu mali. Ministerstvo nastavilo pár sankčných mechanizmov, ktoré môžu v určitej miere motivovať niektoré, najmä tie menšie, zdravotnícke zariadenia, ktoré nie sú na rozdiel od tých väčších nepostrádateľné, aby po oddlžení hospodárili lepšie. Obávam sa však, že pre väčšinu veľkých štátnych nemocníc to nebude dostatočná výstraha a budú aj naďalej vytvárať straty a nové dlhy. Oddlženie totižto nesprevádzajú systémové opatrenia a reformy v zdravotníctve, ktoré by toto riziko účinnejšie obmedzovali. V štátnom nemocničnom sektore poväčšine chýba aplikácia princípu tzv. tvrdých rozpočtových obmedzení.

Je príznačné, že tam, kde sa tento princíp uplatňuje o trochu viac, a to sú napríklad regionálne nemocnice a nemocnice – akciové spoločnosti, tak tam sa prejavuje napríklad v postupnom „automatickom“ ozdravnom procese. Mnohé z týchto zariadení si nemôžu dovoliť dlhodobo hospodáriť so stratami a kumulovať obrovské dlhy, nakoľko by si veritelia mohli začať uplatňovať svoje oprávnené nároky cez exekúcie alebo konkurz na majetok dlžníka. Niektoré veru skončili v bankrote, iné utlmili alebo reprofilizovali svoju činnosť. Viaceré zadlžené nemocnice v zriaďovateľskej pôsobnosti regionálnych samospráv sa tomuto vyhli tak, že prešli pod prevádzku súkromných spoločností, ktoré ich postupne ozdravujú.

Namiesto takéhoto prirodzeného procesu liečenia problémov tu však súčasný establišment presadzuje oddlženie, po ktorom nenastane pri riadení štátnych nemocníc nejaká výraznejšia zmena v motiváciách. Myslím si, že vypracovanie ozdravného plánu a nemožnosť zvyšovania platov nad rámec zákonnej valorizácie a iniciácia zmeny štatutára pri jeho neplnení nie sú pre štátne nemocnice dostatočným sankčným mechanizmom. Po oddlžení tu preto môžeme mať štátne univerzitné a fakultné nemocnice, ktoré už síce nebudú za minulé roky dlhovať svojim dodávateľom, ale ministerstvu zdravotníctva, ktoré sa stane ich najväčším veriteľom. Aká je šanca, že bude voči svojim vlastným deťom aj tvrdým veriteľom? Asi taká veľká, ako je zmysluplné presúvať eurá z jedného vrecka do druhého toho istého kabáta.

Komentár bol zverejnený 26.4.2018 v týždenníku Zdravotnícke noviny.