O QALY a konfliktoch záujmov pri kategorizácii liekov

Ján Krempaský, SME:
Od roku 2011, kedy platí zákon, že všetky kategorizované lieky musia mať QALY, existujú desiatky liekov, ktoré QALY nemajú. Vybrali sme 13 príkladov, ktoré uvedieme. Už o tom vie aj MZ SR a preveruje celú kategorizáciu za druhej vlády Roberta Fica. K 3.9.2016 odchádza z MZ SR šéf kategorizačnej komisie Rastislav Pullman. Podarilo sa nám zistiť, že firme Pharmassist/Prephare, ktorú vlastnil do roku  2012, kým išiel na MZ SR, požičal 72 000 eur. Je to uvedené v súvahe z roku 2015. Vtedy už bol vysokým štátnym úradníkom na MZ SR.

Prečo je dôležité, aby sa pri všetkých liekov počítalo QALY?

Dušan Zachar, INEKO:
Lebo v zdravotníctve nedisponujeme s bezodnou nádobou, ale máme obmedzené zdroje, ktoré musíme rozdeliť tak, aby prinášali čo najväčší úžitok čo najväčšiemu počtu ľudí. QALY nám v tomto pomáha, pričom zákon definuje prahovú nákladovú hodnotu, ktorú je krajina ochotná a schopná vynaložiť na získanie jedného roka života štandardizovanej (rozumej: zlepšenej) kvality života pacienta. QALY zavádza transparentnejšie a účinnejšie pravidlá do rozhodovacieho procesu o úhradách liekov, ktorý sa stáva menej svojvoľným, hoci aj tento inštitút má svoje limity.

Je možné, že keď sa obchádza QALY, ktoré je povinné, môže sa stať, že sa do kategorizácie dostanú lieky, ktoré sú drahé a neefektívne na úkor lacnejších a efektívnejších, ktoré by pomohli viac pacientom, ktorí to potrebujú?

Áno. Inštitút QALY nám totižto pomáha sa kvalifikovanejšie rozhodnúť, kam v zdravotníctve nasmerovať limitované zdroje, a to tak, aby boli z verejného zdravotného poistenia uhrádzané prednostne tie lieky či technológie, ktoré nám prinášajú najväčší úžitok na jednotku vynaložených prostriedkov, a nie tie, ktoré majú za sebou len dostatočne silné a vplyvné záujmové skupiny. V opačnom prípade ide o neefektívne nakladanie s verejnými zdrojmi. A neefektívnosť znamená neetické konanie, ktoré v prípade zdravotníctva môže viesť dokonca až k zbytočným úmrtiam pacientov.

Považujete za prípustné, že šéf kategorizačnej komisie požičia svojej bývalej firme, ktorej predmet činnosti (veľkodistribúcia humánnych liekov) môže byť v konflikte s predmetom činnosti kategorizačnej komisie?

Odborníci pracujúci v minulosti vo farmaceutickom priemysle by nemali byť a priori diskvalifikovaní z práce pre štát v rámci liekovej politiky. Samozrejme, v takýchto prípadoch tu existuje väčšie riziko konfliktov záujmov. Na to si treba dávať pozor a deklarovať a zverejňovať možné konflikty záujmov zainteresovaných, čo napríklad v prípade pána Pullmanna nie je pravdepodobne úplne stopercentné, keďže v jeho zverejnenom životopise nie je napríklad zmienka o tom, že bol vlastníkom firmy, ktorá je aktívna aj v procese kategorizácie a distribúcie liekov. To, že jej požičal peniaze, zvyšuje samozrejme tento konflikt ešte viac, keďže jeho osobným záujmom bude prosperita tejto firmy, čo môže byť v protiklade s verejným záujmom efektívnosti liekovej a kategorizačnej politiky. V životopise som nenašiel zmienku o členstve pána Pullmanna v dozornej rade VšZP, čo je informácia, ktorá by tam tiež nemala chýbať.

Ak nie je verejnosť dostatočne informovaná, nedokáže ani efektívne odkontrolovať, či náhodou neboli rozhodnutia v rámci liekovej politiky nekalo ovplyvnené nejakými obchodnými záujmami aktérov a urobiť si názor, či treba alebo netreba tlačiť na vyvodenie osobnej zodpovednosti a odvolanie verejného funkcionára a jeho umiestnenie na pomyselnú čiernu listinu.

Systémovým riešením obmedzujúcim riziko konfliktu záujmov by však bolo, tak ako je to vo viacerých vyspelých štátoch, že o stanovovaní maximálnych cien a úhrad za lieky by rozhodovala nestranná profesionálna agentúra, ktorej členovia sú za to platení, a nie politici na základe rád neplatených a často zaujatých zdravotníkov.

Z odpovedí bolo citované 27.8.2016 v článkoch denníka SME TU a TU.