Nedostatku zdravotníkov, ktorý nie je a nebude len špecifikom Slovenska, musíme čeliť rozumnou politikou odmeňovania, motivovania, zlepšovaním pracovného prostredia, odbremeňovaním zamestnancov od byrokracie, elektronizáciou, telemedicínou, umelou inteligenciou, vertikálnym presunom kompetencií, prijímaním zdravotníckeho personálu zo zahraničia, zvyšovaním efektívnosti procesov a rastom produktivity práce. Ak sa to podarí, tak sa nemusí kvalita poskytovanej zdravotnej starostlivosti znížiť pri klesajúcim počte zdravotníkov. Samozrejme to má však svoje hranice a záleží aj od miery a štruktúry odchádzajúcich. Ak by nastal skokovitý masívny odchod kvalifikovaných a kvalitných zdravotníkov a neprišla by adekvátna náhrada, tak sa to prejaví v zhoršení dostupnosti a kvality zdravotnej starostlivosti.

V INEKO sme chceli zistiť, či naše elektronické zdravotníctvo eviduje informácie o očkovaní proti Covid-19.

Pozrite si, ako sme postupovali...

Okrem často spomínaného nedostatku kvalifikovaných zdravotníckych pracovníkov v oblasti intenzivistickej medicíny a epidemiológie ukázala pandémia, aké dôležité sú dobre nastavené procesy fungovania aktérov v systéme. Tie často haprovali a museli sa nastavovať na kolene a často boli len ad hoc riešením a improvizáciou. Preto prichádzali niektoré opatrenia a intervencie neskôr, ako mohli a mali a niektoré boli suboptimálne. Pandémia nám tiež dala najavo, že štát by sa mal oveľa viac sústrediť na svoju úlohu regulátora a autority stanovujúcej dobré pravidlá, pričom by si mal rozmyslieť, čo je dobré riešiť z centrálnej úrovne a čo je lepšie decentralizovať a prenechať na iné subjekty.
Pandémia ukázala aj nedostatočne využitý potenciál ambulantného sektora, ktorý mal zohrať úlohu v tom, aby sa kovidoví pacienti nedostávali v takom veľkom počte na hospitalizácie do nemocníc. Tzv. gatekeeping nefungoval dobre.

Centralizované určenie peňazí do konkrétnych segmentov zdravotníctva (nemocničná, ambulantná sféra a pod.) prinesie podľa nás viac problémov ako úžitku. Je to popretie systému, kde má štát definovať pravidlá, vrátane určenia minimálnej siete poskytovateľov, kontrolovať ich plnenie, pričom zdravotné poisťovne majú pri dodržaní pravidiel, vrátane naplnenia minimálnej siete, slobodne zazmluvňovať poskytovateľov a platiť im za poskytnutú zdravotnú starostlivosť ich poistencom. Obmedzuje to možnosť manažovania pacientov zo strany zdravotných poisťovní a ich priestor pre využívanie rôznych motivačných nástrojov a inovácií, ktoré by mohli viesť napríklad k žiaducemu presunu určitej starostlivosti z ústavnej do ambulantnej alebo domácej starostlivosti.

Určite nie je dobrou správou, že štátne nemocnice - príspevkové organizácie zvýšili v minulom roku svoj dlh po lehote splatnosti o vyše 67 miliónov eur. Kvitovať však treba aspoň to, že sa napriek pandémii spomalilo tempo zadlžovania v porovnaní s predošlými rokmi (samozrejme po očistení od vplyvu oddlžovania), kedy záväzky po lehote splatnosti pravidelne rástli ročným tempom viac ako 100 miliónov eur.

Osobné náklady predstavovali vroku 2020 podiel 77 % na výnosoch od zdravotných poisťovní. Tento podiel sa medziročne neustále zvyšuje, čo výrazne komplikuje situáciu pri zlepšovaní finančnej kondície nemocníc.