Financovanie zdravotníctva vo vybraných štátoch

Rakúsko

Dátum poslednej aktualizácie: august 2009

Štát	Výdavky na zdravotníctvo v pomere k HDP (%, 2006)	Podiel verejných výdavkov na celkových (%, 2006)	Prevažujúca forma financovania verejných výdavkov	Podiel súkromného poistenia na súkromných výdavkoch (%, 2006)	Podiel ľudí so súkromným poistením na celej populácii (%, 2006)
Rakúsko	10,1	76,2	Poistenie	19,7	33,7 (2007)

Zdroje: OECD Health Data 2008, World Health Organization Statistical Information System

Dlhodobú starostlivosť financuje federálna vláda od roku 1993 v špeciálnom programe, ktorý pacientom vypláca hotovosť v rôznej výške podľa ich potrieb definovaných v 7 kategóriách.

Univerzálne nároky obyvateľstva na zdravotnú starostlivosť financuje vláda prostredníctvom povinného zdravotného poistenia. Zúčastňuje sa na ňom zhruba 98% obyvateľstva. Zvyšné 2% tvoria vybrané slobodné povolania, t.j. napríklad právnici, notári, lekárnici, architekti, ktorí sa rozhodnú poistiť súkromne. Bez povinného poistenia sú aj sociálne odkázaní ľudia a väzni, ktorým poskytujú zdravotnú starostlivosť vybrané regionálne zariadenia.

Povinné poistenie ponúka 21 poisťovní, ktoré pôsobia ako verejnoprávne inštitúcie. Každý poistenec má povinnosť uzavrieť poistku s konkrétnou poisťovňou buď podľa regiónu v ktorom žije, alebo podľa zamestnania:

• V každej z 9 spolkových krajín pôsobí jedna poisťovňa, ktorá poisťuje zamestnancov s výnimkou štátnych úradníkov. Regionálne poisťovne sú najväčšie, keďže združujú až tri štvrtiny všetkých poistencov (75%).
• Ďalšie poisťovne združujú poistencov podľa ich zamestnania. Vlastnú poisťovňu tak majú farmári (5%), samo-zamestnávatelia (7%), železničiari a baníci (3%), ako aj štátni úradníci (9%).
• Najmenší podiel na trhu má osem poisťovní, ktoré sa orientujú na zamestnancov veľkých firiem (1%).

Poisťovne navzájom nesúťažia, keďže majú prakticky monopol na vlastných poistencov. Zákon im tiež určuje fixnú poistnú sadzbu, ktorá sa podľa typu poisťovne pohybuje v rozmedzí 7,1% až 9,1% príjmu poistenca. Napríklad poisťovne pre zamestnancov majú sadzbu 7,65% z mesačného platu, z čoho polovicu platí zamestnanec a polovicu zamestnávateľ. Samo-zamestnávatelia platia 9,1% z príjmu. Pre platby existujú maximálne vymeriavacie základy. Poisťovne vyberajú platby samostatne, pričom 4% (2004) vybraného poistného odvádzajú do špeciálneho fondu zriadeného na kompenzáciu poisťovní s rizikovejším poistným kmeňom, resp. s deficitným hospodárením. Poistenie platí aj pre blízkych rodinných príslušníkov poistenca. Poistné platia aj dôchodcovia vo výške 4,75% dôchodku.

Na základe povinného poistenia majú pacienti široké nároky na bezplatné poskytovanie zdravotnej starostlivosti s výnimkou určených poplatkov, ktoré platia priamo. Výnimky z priamych platieb sa väčšinou vzťahujú na ľudí s nízkym príjmom, prevenciu, ťažké choroby, alebo na ľudí, ktorí už prekročili istý limit pre výdavky v hotovosti. Pacienti platia priamo predovšetkým:

• Poplatok tzv. nezmluvným lekárom v ambulantnej sfére, ktorí nemajú uzavretý kontrakt s poisťovňou (ide o väčšinu lekárov, 2003: 58%). Na rozdiel od zmluvných lekárov im poisťovne preplácajú len 80% úhrady stanovenej v pravidelných vyjednávaniach medzi predstaviteľmi poisťovní a poskytovateľov. Zvyšných 20% plus sumu účtovanú nad stanovené úhrady platia pacienti priamo.
• Poplatky na lieky (2005: 4,45 EUR/balenie) a zdravotné pomôcky (2005: 10-20% ceny, najmenej však 24,20 EUR, resp. 72,60 EUR pre okuliare a kontaktné šošovky), ako aj u zubného lekára.
• Štátni úradníci a samo-zamestnávatelia doplácajú v ambulantnej sfére 20% z lekárom účtovanej sumy, baníci a železničiari 14%. Ak však majú nízky príjem, môžu požiadať o odpustenie doplatku. Poznámka: V roku 2001 bol zavedený aj všeobecný poplatok za poskytovanie služieb v ambulantnej sfére. Kvôli odporu verejnosti ako aj komplikovanej štruktúre výnimiek ho však čoskoro zrušili.
• Od roku 2007 platia všetci zamestnanci (s výnimkou štátnych) a farmári ročný poplatok 10 EUR za vedenie novovzniknutej elektronickej zdravotnej karty.
• Poplatok za pobyt v nemocnici 8-10 EUR/deň počas maximálne 28 dní pobytu. Spolupoistení závislí členovia rodiny poistenca platia len 10% poplatku.
• Poplatok za nadštandardné ubytovanie v nemocnici.
• Poplatok za pobyt v kúpeľoch, resp. v rehabilitačných centrách 6-16 EUR/deň.
• Poplatok za liečbu u psychoterapeuta vo výške 20% z úhrady, ktorú preplácajú poisťovne, plus sumu účtovanú nad rámec stanovenej úhrady.

Na krytie uvedených poplatkov sa môžu pacienti súkromne pripoistiť. Využívajú to najmä na krytie platieb v nemocnici (za nadštandard a denné poplatky) a poplatkov u zubného lekára.

Pacienti majú slobodný výber nezmluvného všeobecného lekára aj špecialistu, pri zmluvných lekároch je ich výber čiastočne obmedzený. Lekári v ambulantnej sfére sú väčšinou súkromní samo-zamestnávatelia, alebo zamestnanci nemocníc. Odmeňovaní sú z väčšej časti platbou na hlavu (per capita) a z menšej časti platbou za výkony. Platby dohadujú každoročne predstavitelia poisťovní a lekárov na úrovni krajinských vlád. Nemocnice možno rozdeliť na dve skupiny:

1. Verejné alebo súkromné neziskové organizácie – ide o prevažnú väčšinu nemocníc, ich podiel však klesá (2003: 83% podľa počtu nemocníc, 94% podľa počtu lôžok). Musia prijať každého pacienta. Ich činnosť vrátane financovania riadia najmä spolkové krajiny. Tie zriadili na ich financovanie osobitné fondy, ktoré platia nemocnice na základe DRG systému s ohľadom na ich rôzny charakter. Z krajinských fondov získavajú nemocnice zhruba 90% príjmov (40% z povinného poistenia, 40% od vlastníkov, ktorými sú spolkové krajiny, mestá, resp. súkromné neziskovky a 10% od federálnej alebo regionálnych vlád). Ďalších 7,4% zdrojov majú nemocnice zo súkromného dobrovoľného poistenia na nadštandardné služby (najmä ubytovanie) a zhruba 3% priamo od občanov ako poplatky za rôzne služby. Univerzitné nemocnice dostávajú osobitný príplatok od federálnej vlády na krytie činností súvisiacich s výskumom a vzdelávaním. V záujme zvýšenia efektívnosti došlo po roku 2001 k „privatizácii, resp. outsourcingu prevádzky“ nemocníc vlastnených krajinskými vládami a mestami (s výnimkou Viedne), keď každú z nich riadi súkromná firma, pričom nedošlo k zmene vlastníctva majetku.
2. Súkromné ziskové firmy – ide o menšinu nemocníc, ich podiel však stúpa (2003: 17% podľa počtu nemocníc, 6% podľa počtu lôžok). Môžu odmietnuť pacienta. Financované sú z osobitného fondu, ktorého príjmy tvoria najmä platby poisťovní poskytujúcich povinné poistenie.

Použité zdroje:
1. WHO (2007): Maria Hofmarcher, Herta Rack, Austria: Health System Review, The World Health Organisation, Health Systems in Transition, 2006
2. Wikipedia: de.wikipedia.org, Gesundheitssystem in Österreich