Financovanie zdravotníctva vo vybraných štátoch

Japonsko

Dátum poslednej aktualizácie: marec 2009

Štát	Výdavky na zdravotníctvo v pomere k HDP (%, 2006)	Podiel verejných výdavkov na celkových (%, 2006)	Prevažujúca forma financovania verejných výdavkov	Podiel súkromného poistenia na súkromných výdavkoch (%, 2006)	Podiel ľudí so súkromným poistením na celej populácii (%, 2006)
Japonsko	8,2 (2005)	82,7 (2005)	Poistenie	14,3 (2005)	n

Zdroje: OECD Health Data 2008, World Health Organization Statistical Information System

Univerzálne nároky obyvateľstva na zdravotnú starostlivosť financuje viac ako 5-tisíc poisťovní, ktoré sú buď vládne, samosprávne, alebo súkromné neziskové organizácie, ktoré spravuje príslušný zamestnávateľ spolu s odborovým zväzom. Pacienti nemajú slobodný výber poisťovne, poistiť sa musia podľa príslušnosti k zamestnávateľovi, alebo k danému regiónu. Podľa CATO Institute (2008) existujú štyri rôzne druhy povinného poistenia:

1. Zamestnanecké poistenie – je určené pre zamestnancov firiem s viac ako 700 zamestnancami a ich blízkych rodinných príslušníkov. Pokrýva zhruba 26% obyvateľstva. Poskytuje ho zhruba 1800 poisťovní, ktoré spravuje zamestnávateľ, prípadne zamestnávateľský zväz, spolu s odborovým zväzom. Poistné platby sú v priemere 8,5% príjmu. Zvyčajne ich platia zamestnávateľ aj zamestnanec rovným dielom. Častým problémom je nedostatok peňazí, čo sa viaceré firmy snažia riešiť zlučovaním poistných plánov zamestnávateľov v rámci odvetvia.
2. Národné poistenie – je určené pre zamestnancov firiem s menej ako 700 zamestnancami a ich blízkych rodinných príslušníkov. Pokrýva zhruba 30% obyvateľstva. Poskytujú ho poisťovne, ktoré spravuje vláda. Poistné platby sú v priemere 8,2% príjmu. Zvyčajne ich platia zamestnávateľ aj zamestnanec rovnakým dielom. Poisťovne čiastočne financuje aj vláda z vlastných zdrojov.
3. Občianske poistenie – je určené pre samo-zamestnaných a dôchodcov, ako aj ich blízkych rodinných príslušníkov. Poskytujú ho poisťovne, ktoré spravuje regionálna samospráva. Financuje sa z daní platených samo-zamestnanými osobami, čiastočne tiež z predošlých dvoch programov a zo všeobecných vládnych príjmov. Spolu s ďalšími programami určenými pre menšie skupiny obyvateľstva (farmári, rybári, vládni zamestnanci, atď.) pokrýva toto poistenie zhruba 37% obyvateľstva.
4. Poistenie pre starších ľudí – založené bolo v roku 2000 ako reakcia na starnutie obyvateľstva. Poskytujú ho poisťovne, ktoré spravuje regionálna samospráva. Financované sú spolovice z vládnych a samosprávnych dotácií a spolovice z príspevkov ľudí nad 40 rokov. Poistenie pokrýva náklady na dlhodobú starostlivosť o ľudí nad 65 rokov a ľudí zdravotne postihnutých vo veku 40-64 rokov. Využíva ho zhruba 8% obyvateľstva. Pre tento druh poistenia je príznačný rýchly rast výdavkov.

Univerzálne poistenie je povinné a pokrýva široký rozsah zdravotníckych tovarov a služieb vrátane liekov a zubnej starostlivosti. Výnimkou je väčšina prevencie a starostlivosť o tehotné ženy, pre ktoré platí osobitný režim financovania (dostávajú pravidelné platby v hotovosti). Všetci poistenci majú nárok na zhruba rovnaké tovary a služby. Spoluúčasť pacienta je 20% pri liečbe v nemocnici (30% pre samo-zamestnaných), resp. 30% pri ambulantnej liečbe.V poistení pre starších ľudí je spoluúčasť 10%, resp. fixná platba v závislosti od služby. Osobitné doplatky platia pacienti za lieky. Pre platby pacientov sú pri každom druhu poistenia určené mesačné stropy, čiže maximálne možné sumy, ktoré pacient v danom mesiaci zaplatí z vlastného vrecka. Efektívna miera spoluúčasti, ktorá vyjadruje skutočné platby v pomere k celkovým výdavkom, je tak podľa OECD (2002) zhruba 14%. V rámci záchrannej siete majú chudobní ľudia nárok na bezplatnú starostlivosť, t.j. bez akejkoľvek spoluúčasti. Nezamestnaní sú oslobodení od poistných platieb, stále však pre nich platí poistné krytie v rámci programu, v ktorom boli poistení počas zamestnania.

Ako uvádza Ikegami (1991), zavedenie stropov na spoluúčasť zabránilo rozvoju súkromného poistenia, ktoré sa tak obmedzilo na poistenie lepšieho vybavenia nemocničnej izby a niektorých doplnkových služieb. Súkromné poisťovne tiež ponúkajú výplatu fixnej sumy v prípade výskytu konkrétnej diagnózy, alebo v prípade pobytu istého počtu dní v nemocnici. Nejde teda o krytie nákladov viazaných na konkrétnu liečbu.

Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti pôsobia ako neziskové organizácie. Väčšinou ide o súkromné firmy – súkromných nemocníc je 80% a súkromných lekárov 94%. Prestížne veľké nemocnice sú väčšinou verejné a poskytujú medicínske vzdelávacie programy. Platby za výkony v ambulantnej sfére si dohadujú poisťovne s poskytovateľmi jednotlivo. Platby nemocniciam reguluje vláda a sú jednotné pre celú krajinu. Neexistujú teda rozdiely v platbách za rovnaké zákroky v rôznych typoch nemocníc, alebo za rovnaké zákroky lekárov s rôznou kvalifikáciou. Doplatky pacientov sa môžu líšiť len výnimočne, napríklad pri výbere súkromnej izby v nemocnici, alebo špeciálnej technológie pri liečbe. Pacienti majú slobodnú voľbu lekára, pričom sa tu nerozlišuje medzi všeobecným lekárom a špecialistom. Odporúčania sú potrebné len pre zložitejšie úkony.

Použité zdroje:

1. CATO Institute (2008): The Grass Is Not Always Greener: Look at National Health Care Systems Around the World, Michael Tanner, Policy Analysis No. 613, CATO Institute, March 2008
2. Ikegami, Naoki: Japanese Healthcare: Low Cost Through Regulated Fees, Health Affairs, 1991
3. MedHunters.com: Healthcare in Japan
4. OECD (2002): Imai, Yutaka: Health Care Reform in Japan, OECD, 2002
5. The Henry J. Kaiser Family Foundation: International Health Systems - Japan
   Wikipedia: en.wikipedia.org, Health care in Japan