Financovanie zdravotníctva vo vybraných štátoch

Holandsko

Dátum poslednej aktualizácie: február 2009

Štát	Výdavky na zdravotníctvo v pomere k HDP (%, 2006)	Podiel verejných výdavkov na celkových (%, 2006)	Prevažujúca forma financovania verejných výdavkov	Podiel súkromného poistenia na súkromných výdavkoch (%, 2006)	Podiel ľudí so súkromným poistením na celej populácii (%, 2006)
Holandsko	9,3	81,8	Daň, poistenie	5,9	91,0

Zdroje: OECD Health Data 2008, World Health Organization Statistical Information System

Štát riadi a prostredníctvom daní financuje náklady na dlhodobú liečbu (najmä spojenú s hospitalizáciou) a náklady spojené s invaliditou (napr. invalidný vozík).

Súkromné poisťovne, ktoré môžu vytvárať zisk, financujú náklady na bežnú (t.j. krátkodobú) starostlivosť. Od roku 2006 vláda zaviedla univerzálny systém, v ktorom každý občan povinne uzatvára poistenie na vládou stanovený minimálny štandard zdravotnej starostlivosti. Konkrétny rozsah poskytnutej starostlivosti, kvalitu, ako aj ceny si dohadujú poisťovne s poskytovateľmi. Dodržiavanie základných štandardov rozsahu aj kvality kontroluje nezávislý štátny úrad. Na trhu pôsobí zhruba 40 súkromných poisťovní, občan má pri ich výbere slobodnú voľbu. Zmeniť poisťovňu môže raz do roka. Poisťovne musia uzatvoriť zmluvu s každým poistencom, ktorý o to prejaví záujem a spadá do oblasti, v ktorej pôsobia. Príjmy poisťovní pochádzajú z troch zdrojov:

1. Zhruba 50% tvoria platby z centrálneho fondu vyzbierané daňovým úradom od zamestnávateľov, samo-zamestnaných osôb a dôchodcov. Zamestnávatelia platia poistné odvody vo výške 6,5% príjmu poistenca, samo-zamestnané osoby a dôchodcovia vo výške 4,4% svojho príjmu. Horný strop pre platby je 30-tis. EUR ročne. Výška platby závisí len od príjmu, poisťovne nesmú rozlišovať poistencov podľa veku alebo zdravotného stavu.
2. Zhruba 5% tvoria platby z centrálneho fondu vyzbierané od štátu, ktorý platí poistné za chudobných ľudí a deti do 18 rokov.
3. Zhruba 45% tvoria platby vyzbierané priamo od poistencov nad 18 rokov. Poisťovne súťažia vo výške platieb, každá poisťovňa však musí vyberať rovnaké platby od vlastných poistencov. Priemerná platba je zhruba 100 EUR mesačne. Rozdiely v platbách medzi poisťovňami sú v praxi malé, len zhruba 5%. V záujme motivovať ľudí k nižšej spotrebe platila do roku 2008 zľava do výšky 255 EUR z ročnej poistnej platby pre dospelých poistencov, ktorí v danom roku nespotrebovali žiadnu zdravotnú starostlivosť s výnimkou nákladov spojených s návštevou všeobecného lekára.

Centrálny fond prerozdeľuje vybrané peniaze medzi poisťovne mechanizmom, ktorý vyrovnáva riziká plynúce z rôznej skladby poistencov. Poisťovne dostávajú viac peňazí na rizikových poistencov, ako aj na ľudí s nízkym príjmom a deti do 18 rokov, ktoré sú od platenia poistného oslobodené. Cieľom je zabrániť tomu, aby si poisťovne vyberali len zdravých poistencov s vysokým príjmom, resp. aby niektorej z poisťovní neostali len rizikoví a nízkopríjmoví poistenci. Platby vyzbierané priamo od poistencov nepodliehajú prerozdeleniu v centrálnom fonde a sú jedným z hlavných prvkov súťaže medzi poisťovňami. Súkromné poisťovne medzi sebou súťažia aj pri uzatváraní zmlúv s poskytovateľmi, kde dohadujú kvalitu, kvantitu a cenu poskytnutých služieb. Niektoré poisťovne majú vlastnú sieť poskytovateľov, iné uzatvárajú zmluvy so samostatnými sieťami. Ak si pacient zvolí poskytovateľa, s ktorým poisťovňa nemá uzatvorenú zmluvu, musí časť nákladov doplácať z vlastného vrecka. Väčšina poisťovní požaduje odporúčanie všeobecného lekára pri úhrade nákladov na liečbu špecialistom. Nemocnice sú väčšinou súkromné a ziskové organizácie.

Zhruba 90% občanov uzatvára so súkromnými poisťovňami aj doplnkové poistenie na krytie služieb nad rámec vládou definovaného štandardu (napríklad na zubnú starostlivosť, fyzioterapiu, atď). Pri tomto poistení poisťovne môžu zohľadňovať rizikový profil poistenca, môžu odmietnuť uzavrieť poistnú zmluvu s uchádzačom a môžu požadovať rôzne platby.

Pred rokom 2006 v Holandsku celé desaťročia neexistoval univerzálny systém, obyvatelia teda nemuseli uzatvárať poistenie na vládou definovaný štandard. Popri sebe fungovali dva paralelné systémy verejného a súkromného poistenia. Povinné verejné poistenie krylo zdravotnú starostlivosť pre zhruba 65% obyvateľov a súkromné poistenie pre zvyšných 35% najmä bohatších obyvateľov. Verejné poistenie spravovalo približne 30 neziskových poisťovní, ktoré boli financované osobitným odvodom, ktorý poistenci platili spolu s daňou z príjmu.Ľudia s príjmom nižším ako vládou stanovený strop mali verejné poistenie. Ľudia s vyšším príjmom neboli zahrnutí do verejného poistenia, ale mohli uzavrieť súkromnú poistku. Súkromné poisťovne mohli rozlišovať medzi ľuďmi podľa výšky platu, zdravotného stavu, alebo veku, mohli tiež odmietnuť uzatvoriť poistnú zmluvu. Ani vo verejnom ani v súkromnom poistení nebol mechanizmus na prerozdeľovanie príjmov. Verejné poisťovne ponúkali rovnaký balík zdravotnej starostlivosti a nefungovala medzi nimi súťaž.

Použité zdroje:

1. CATO Institute (2008): The Grass Is Not Always Greener: Look at National Health Care Systems Around the World, Michael Tanner, Policy Analysis No. 613, CATO Institute, March 2008
2. Ministerstvo zdravotníctva, Holandsko, Health Insurance System
3. Wikipedia: en.wikipedia.org, Health care in the Netherlands