Financovanie zdravotníctva vo vybraných štátoch

Belgicko

Dátum poslednej aktualizácie: august 2009

Štát	Výdavky na zdravotníctvo v pomere k HDP (%, 2006)	Podiel verejných výdavkov na celkových (%, 2006)	Prevažujúca forma financovania verejných výdavkov	Podiel súkromného poistenia na súkromných výdavkoch (%, 2006)	Podiel ľudí so súkromným poistením na celej populácii (%, 2006)
Belgicko	10,4	71,1	Poistenie	5,4	46,7

Zdroje: OECD Health Data 2008, World Health Organization Statistical Information System

Univerzálne nároky obyvateľstva na zdravotnú starostlivosť financuje vláda prostredníctvom povinného zdravotného poistenia. V ňom tvoria príjmy z povinného poistenia zhruba 75%, zvyšok sú vládne dotácie a príjmy z daní. Nároky zahŕňajú široký rozsah zdravotnej starostlivosti, ktorý definuje zoznam viac než 8-tisíc služieb. Zoznam určuje pre každú službu výšku zmluvnej ceny dohodnutej medzi poisťovňami a poskytovateľmi, ako aj výšku úhrady na základe povinného poistenia. Nároky sú pre všetkých obyvateľov rovnaké. Výnimkou boli do roku 2008 samo-zamestnaní ľudia (zhruba 9% obyvateľstva), ktorí mali nárok len na tzv. väčšie riziká (nemocničnú starostlivosť, tehotenstvo a pôrod, plánované chirurgické zákroky, dialýzy, rehabilitácie, implantáty a špeciálnu starostlivosť), nie však na tzv. menšie riziká (návštevy všeobecného lekára, zubná starostlivosť, jednoduché chirurgické zákroky, domáca opatera a lieky vydávané mimo nemocníc). Od roku 2008 získali aj samo-zamestnaní rovnako široké nároky ako zvyšok obyvateľstva, avšak výmenou za vyššie poistné platby. Zo základného balíka sú vylúčené len výkony alternatívnej medicíny (napr. akupunktúra, homeopatia), a s určitými výnimkami aj plastická chirurgia a používanie okuliarov. Povinné poistenie sa vzťahuje aj na blízkych príbuzných poisteného, napríklad nezaopatrené deti.

Poistné platby sú závislé od príjmu poistenca, nie od jeho rizikovosti. Zákon určuje jednotné poistné sadzby, ako aj minimálnu a maximálnu výšku platby. Poistné platby spolu s vládnymi dotáciami vyberá centrálny orgán. Ten peniaze následne rozdeľuje medzi poisťovne, pričom 30% zdrojov určuje podľa rizikovosti ich poistných kmeňov a 70% podľa toho, koľko daná poisťovňa dostávala v minulosti. Poisťovne sú súkromné neziskové organizácie združené do piatich asociácií, z ktorých väčšina je prepojená na niektorú z náboženských alebo politických inštitúcií. Ľudia si môžu vybrať ktorúkoľvek poisťovňu, rozdiely medzi nimi sú však minimálne. Všetky napríklad preplácajú jednotné sumy za poskytnutú starostlivosť.

V ambulantnej sfére platia pacienti výdavky v hotovosti a následne žiadajú svoju poisťovňu o ich preplatenie. Poisťovňa platí priamo poskytovateľom výdavky na lieky a lôžkovú starostlivosť. Spoluúčasť pacientov je 25% z účtovanej sumy pri návšteve všeobecného lekára (pre ľudí s nízkym príjmom 10%) a 40% pri návšteve špecialistu (pre ľudí s nízkym príjmom 15%). Pacienti tiež platia poplatky za lieky, pričom 2500 liekov je v závislosti od ich užitočnosti čiastočne alebo úplne preplácaných z povinného poistenia. Ďalej platia poplatok za každý deň pobytu v nemocnici, poplatok za výber nadštandardnej izby, ako aj ďalšie poplatky za vydávanie liekov, alebo diagnostické testy. Ochranu pred neúnosnými výdavkami zabezpečujú horné limity, po prekročení ktorých platí všetky výdavky poisťovňa. Výška ročného limitu je odstupňovaná podľa výšky príjmu. Existuje tu 5 pásiem, čím vyšší je rodinný príjem, tým vyšší je limit (2006: 450 EUR až 1800 EUR ročne). Osobitné limity platia pre deti, pri ktorých sa výška príjmu rodiny nezohľadňuje.

Dobrovoľné poistenie prevádzkujú všetky poisťovne ponúkajúce povinné poistenie, ako aj súkromné ziskové organizácie. Do roku 2008 poisťovali najmä tzv. menšie riziká pre samo-zamestnaných, po ich začlenení do povinného poistenia im ostal priestor len pre doplnkové poistenie nákladov pri hospitalizácii. Poisťovne medzi sebou súťažia aj vo výške poistných platieb, ktoré môžu zohľadňovať napríklad vek poistenca, nie však jeho zdravotný stav.

Pacienti si vyberajú poskytovateľa slobodne, nepotrebujú žiadne odporúčania. Všeobecní lekári, špecialisti aj lekárnici pôsobia ako súkromní samozamestnávatelia. Lekári sú platení podľa výkonov, ktorých cena je daná vyjednávaniami medzi predstaviteľmi poisťovní a poskytovateľov (pod dohľadom vlády) na národnej úrovni. Lekári nie sú nútení dodržiavať tieto ceny a môžu si účtovať aj vyššie poplatky, s čím sa však spájajú rôzne nevýhody vrátane krátenia sumy preplácanej poisťovňou. Zhruba 60% nemocníc pôsobí ako neziskové súkromné organizácie, zvyšné sú verejné inštitúcie. Platené sú podľa rozpočtov zohľadňujúcich charakter, ako aj efektívnosť nemocníc. Od roku 1988 vedú nemocnice podrobnú evidenciu o diagnózach svojich pacientov ako aj o konkrétnych výkonoch. Evidencia má pre všetky nemocnice jednotnú formu tak, aby vláda mohla získané informácie použiť na porovnávanie nemocníc a rozhodovanie o ich financovaní.

Použité zdroje:
WHO (2007): Dirk Corens, The World Health Organisation, Health Systems in Transition, Belgium, Health System Review, 2007