Čo sa teoreticky mohlo stať, keď by sme sa riadili výlučne len nadhodnotenými údajmi o spotrebe liekov?
Ján Krempaský, SME:
Na začiatku augusta Inštitút zdravotnej politiky (IZP) na Facebooku zverejnil zistenia pracovnej skupiny MZ SR, podľa ktorej sme v minulosti (podľa pátrania SME 20 rokov) zle vykazovali spotrebu liekov v štatistikách OECD. V skutočnosti bola podľa tvrdenia o 15 – percent nižšia, ako sme udávali.
Viem, že vy v INEKO ste experti na zdravotnícke štatistiky OECD, preto mám na Vás jednu otázku. Aké konkrétne dopady na slovenské zdravotníctvo/liečbu ľudí mohlo mať zle vykazovanie spotreby liekov u nás?
Dušan Zachar, INEKO:
V apríli (na TREND konferencii) a máji minulého roka sme v INEKO ako jedni z prvých verejne upozornili na deravé dáta o zdravotníctve, ktoré Slovensko reportuje do OECD.
Tým, že vládni politici na Slovensku doposiaľ ak vôbec, tak len vo veľmi obmedzenej miere využívali dáta ako argumentačnú bázu pre svoje rozhodnutia a tvorbu politík, preto ich ani netrápila (ne)korektnosť či (ne)relevantnosť údajov, ktoré sa na Slovensku zbierali a reportovali do medzinárodných organizácií alebo zostávali doma v šuflíku rôznych inštitúcií. Z toho dôvodu nezohrávali tieto chybné dáta pravdepodobne v minulosti veľkú rolu - rozhodnutia sa totižto prijímali prevažne na inom základe. Navyše pri spotrebe liekov existujú aj iné, presnejšie zdroje dát, z ktorých sa dá čerpať - či už sú to napríklad dáta od zdravotných poisťovní o realizovaných úhradách za lieky alebo od súkromnej zahraničnej firmy IMS, ktorá sleduje po celom svete farmaceutický trh. Tiež by sa dalo povedať, že ak boli každý rok rovnako chybné dáta počas celých 20 rokov, tak sa dali aj tieto chybné dáta využiť aspoň pri štatistike medziročných pohybov v spotrebe liekov.
Až v posledných rokoch, keď sa do popredia predrala myšlienka hodnoty za peniaze, bolo nevyhnutnosťou, aby boli dáta na základe ktorých sa vytvárajú analýzy a následné rozhodnutia kompetentných, korektné, lebo v opačnom prípade by podporné analýzy mohli odporúčať neoptimálne riešenia s nadväzujúcimi neoptimálnymi rozhodnutiami politikov. To bol aj tento prípad. Útvar hodnoty za peniaze pri MF SR vypracoval materiál Revízia výdavkov na zdravotníctvo, kde bolo cieľom identifikovať možné úspory predovšetkým v neefektívnych výdavkoch na zdravotnú starostlivosť, vrátane výdavkov na lieky. Minister zdravotníctva mal následne predložiť opatrenia, ktoré plánuje na dosiahnutie týchto cieľov. Farmafirmy si na základe záverov revízie výdavkov všimli, že údaje z OECD o spotrebe liekov, s ktorými analýza počítala, môžu byť pre SR nadhodnotené, lebo sa zo strany SR (konkrétne firmou MCR, s.r.o., Modra) dlho neaktualizovala metodika prepočtu spotreby liekov na dennú definovanú dávku liečiva podľa usmernení WHO. Tak vzniklo spomínané nadhodnotenie. Je to dobrý príklad, že keď sa s dátami začne seriózne pracovať a začnú sa zverejňovať, prichádza zvyčajne následne k zveľaďovaniu ich kvality. A o to nám má všetkým ísť, nakoľko potom môžu byť aj prijímané opatrenia presnejšie a efektívnejšie.
Teoreticky si viem predstaviť, že ak by sa konkrétne opatrenia v zdravotnej politike striktne riadili len chybnými dátami a nadhodnotenej spotrebe liekov a ničím iným (čo sa v praxi asi nestáva), tak by sa mohli prijať napríklad príliš reštriktívne opatrenia v kategorizácii liekov, mohlo by sa neoptimálne sprísniť referencovanie cien liekov, mohli by sa zvýšiť doplatky za lieky, zaviesť preskripčné limity, atď. Ale paradoxne by to mohlo mať aj pozitívne externality, lebo by sa mohla napríklad viac posilniť generická preskripcia liečiv, farmakoekonomické posudzovanie liekov, mohol sa podporiť vstup lacnejších ale rovnako účinných generických a biosimilárnych liekov a pod.
Treba povedať, že aj po upravení spotreby liekov smerom nadol je jej úroveň pri porovnaní s vyspelými krajinami nadpriemerná.
Z vyjadrenia bolo citované 18.8.2018 v článku denníka SME.
